Ako odhaľuje pandémia naše „pravé ja“?

Ako odhaľuje pandémia naše „pravé ja“?

Problém osobnej identity je vo filozofii známou a často rozoberanou témou. Poznáme rôzne spôsoby, akými sa filozofi snažia odpovedať na otázku, čo stojí v jadre osobnej identity (úlohu tu môže hrať napr. fyzické telo či určitá kontinuita psychologických stavov). Existujú taktiež rôzne spôsoby, akými súčasná situácia vyzýva k zamysleniu sa nad podstatou nášho „ja“. V časoch, kedy sme nútení obmedzovať osobný kontakt a častokrát ani svojich blízkych nevidíme inak než len v online prostredí, sa pred nami môže naliehavejšie vynoriť napríklad otázka úlohy tela v tom, čo tvorí naše „ja“.


V tomto článku by som sa však rada zamerala na iný aspekt problému osobnej identity, ktorý odráža súčasné dianie v spoločnosti nemenej zaujímavým spôsobom. Výsledky nového prístupu vo filozofii, ktorý za pomoci empirických výskumov skúma intuície širokej verejnosti, odhaľuje morálny a medziľudský rozmer ako neoddeliteľnú súčasť „prirodzeného“ konceptu osobnej identity. 

Sú to práve morálka a medziľudské vzťahy, ktoré sa nás v súčasnej dobe dotýkajú obzvlášť pálčivým spôsobom.

Dnes už existuje rada empirických výskumov vedených experimentálnymi filozofmi a psychológmi, ktoré poukazujú na rolu spoločnosti v tom, ako každý človek chápe svoju identitu i identitu ostatných osôb. Zvyčajne sú tieto výskumy založené na dotazníkových štúdiách či rozhovoroch, v ktorých majú respondenti za úlohu uvažovať nad scenármi o rôznych hypotetických zmenách u určitej osoby. Následne respondenti vyjadrujú na škále svoje vnímanie toho, do akej miery po určitej konkrétnej zmene zostal daný človek tou istou osobou, resp. do akej miery to po tejto zmene „už nie je on/ona“. Škála zmien siaha skrze všetky možné aspekty a vlastnosti ľudskej osoby a dotýka sa telesnej konštitúcie, telesných a zmyslových schopností, intelektuálnych a pamäťových schopností, bežných charakterových vlastností a v neposlednom rade morálnych a medziľudských schopností či vlastností.

Výsledky štúdií jednotne poukazujú na tendenciu respondentov hodnotiť zmenu v oblasti morálnych a medziľudských schopností a vlastností za výrazne vážnejšiu než zmenu v oblasti ostatných kategórií, pričom sa ako najmenej dôležitá javí oblasť telesnej zmeny (pamäť je špecifická kategória, pretože u nej záleží na tom, či v nej ide o spomienky na medziľudské interakcie alebo na morálne neutrálne udalosti). 

Zmena je navyše považovaná za obzvlášť vážnu v prípade, že sa jedná o zmenu k horšiemu.

Inými slovami, pokiaľ sa napr. po nejakej nehode hlavy človek stane krutým a bezohľadným voči svojmu okoliu, respondenti majú štatisticky výraznejšiu tendenciu tvrdiť, že daný človek už nie je tou istou osobou, než keď zmena prebehne opačným smerom a z bezohľadného egoistu sa stane empatický človek oddaný pomoci svojej komunite. Dalo by sa teda usúdiť, že sa podľa respondentov človek zmenou, ktorá ho približuje k antisociálnemu chovaniu, vzďaľuje svojmu „pravému ja“. Tento záver sa potvrdil aj nášmu výskumnému tímu na základe štúdie s českými deťmi a teenagermi.

Vyššie načrtnutý obraz osobnej identity sa pekne doplňuje i so závermi niektorých zástancov tzv. psychologického esencializmu ktorí tvrdia, že esenciu (jadro či podstatu) ľudskej bytosti prirodzene vnímame ako morálne dobrú – veríme, že „pravé ja“ človeka je prirodzene dobré a prosociálne. Dá sa teda usudzovať, že čím sme viac empatickí, ohľaduplní, milujúci a ochotní pomáhať ľuďom v svojej komunite, tým viac sa podľa ľudových intuícií približujeme „účelu“ existencie ľudskej bytosti. A naopak – čím sme krutejší, ľahostajnejší a plní nenávisti voči blížnym, tým viac si „zaslúžime“ byť „zbavení“ vlastného „ja“, ktoré nám na základe nášho negatívneho správania „odoberie“ komunita, v ktorej žijeme, utrúsením poznámky „to už nie je on“.

Čo z toho vyplýva s odkazom na situáciu, ktorá nás zasiahla v súvislosti so šírením koronavírusu? Heslá ako „sme v tom spolu“, „spolu to zvládneme“, „pomôžme starým ľuďom v našej štvrti“, „buďme k sebe ohľaduplní“ či obdiv voči tým členom našej spoločnosti, ktorí sa vystavujú najväčšiemu nebezpečenstvu, aby pomáhali ostatným, poukazujú na tú časť našich „ja“, ktorá sa na základe vyššie zmienených výskumov javí ako centrálnou a neoddeliteľnou zložkou našej identity. Môže sa zdať zvláštne, že práve tak všeobecné vlastnosti ako empatia, ohľaduplnosť, ochota pomôcť a súcit so slabšími tvorí jadro identity každého z nás. Naše „ja“ je samozrejme charakterizované oveľa širšou škálou aspektov, vrátane telesnej schránky či rôznych mentálnych a charakterových schopností a vlastností, ktorých špecifiká nás odlišujú od ostatných, ale pokiaľ ide o zúžený koncept „ja“ - tzv. „pravé ja“, zdáme sa odrazu v hĺbke všetci rovnakí.

V skutočnosti sa nie je čomu diviť, pretože človek je bytosť spoločenská a všetky jeho výnimočné schopnosti, vlastnosti a morálne cítenie, ktoré ho odlišujú od zvierat, sú určené práve jeho zvláštnym a špecifickým vzťahom k ostatným ľuďom založeným na spolupráci v rámci komunity. 

V krajných situáciách, ako je napríklad tá súčasná, sa teda dostávame pred výzvu učiniť zadosť svojim „pravým ja“.

Niekedy môžeme zlyhať, niekedy sa nám darí, ale hlavne máme príležitosť spoznať samých seba a zistiť, čo to vlastne znamená „zostať sám sebou“ tvárou v tvár výzve „byť lepším človekom“. Zrejme by sme ťažko obhájili názor, že sú tieto otázky oddeliteľné od toho, ako nás vidia ostatní a čo sa okolo nás práve deje.


Zdroje:

Experimentálnu filozofiu a jej úlohu v otázke osobnej identity rozoberám podrobnejšie vo svojom článku: Jirout Košová, M. (před vydaním). Skúmanie významu experimentálnej filozofie skrze koncept osobnej identity. Filosofický časopis.

Prinz, J. & Nichols, S. (2016). Diachronic identity and the moral self. In J. Kiverstein (Ed.), The Routledge Handbook of Philosophy of the Social Mind (ss. 449-463). Abingdon: Routledge.

Prehľad hlavných výskumov je k dispozícii v našom článku: Jirout Košová, M., Kopecký, R., Oulovský, P., Nekvinda, M. & Flegr, J. (pred vydaním). My Friend’s True Self: Children’s Concept of personal Identity. Philosophical Psychology. Preprint článku je k dispozícii online: https://psyarxiv.com/uwa59/

Tobia, K. P. (2015). Personal identity and the Phineas Gage effect. Analysis, 3(75), ss. 396-405. doi:10.1093/analys/anv041

Jirout Košová, M., Kopecký, R., Oulovský, P., Nekvinda, M. & Flegr, J. (pred vydaním). My Friend’s True Self: Children’s Concept of personal Identity. Philosophical Psychology. Preprint článku je k dispozícii online: https://psyarxiv.com/uwa59/

De Freitas, J., Tobia, K., Newman, J.E., & Knobe, J. (2017). Normative Judgements and Individual Essence. Cognitive Science 41, ss. 382-402., s. 397

Strohminger, N. & Nichols, S. (2014). The essential moral self. Cognition, 131, ss. 159-171, s. 169.

Tomasello, M. (2014): A Natural History of Human Thinking. Cambridge, Harvard University Press.