Môže byť povinné očkovanie proti koronavírusu etické?

Môže byť povinné očkovanie proti koronavírusu etické?

Veľa sa dnes diskutuje o otázke, či pandémia nie je len zámienka, aby boli porušované občianske práva a slobody. Ako napríklad sloboda voľného pohybu, zhromažďovania, vzdelávania sa (zavretie škôl) či právo odmietnuť nosiť rúška, dať sa testovať, či očkovať. Pre mňa však otázka nestojí, či tieto obmedzenia sú, alebo nie sú v súlade s legislatívou, ale či sú eticky prijateľné. Tvrdím, že aj krajné riešenie, ktorým by bolo povinné očkovanie proti koronavírusu, je eticky v poriadku aj napriek tomu, že jedným z hlavných princípov bioetiky je sloboda rozhodovať o svojom tele a svojom zdraví. A to aj keby to malo znamenať jeho ohrozenie či dokonca vlastnú smrť.

Bioetiku neformovali pandémie

Nie som politik, ale bioetik. Mám to privilégium, že nemusím posudzovať opatrenia proti koronavírusovej pandémii na základe toho, či sa to bude páčiť voličom. Nepotrebujem desaťtisíc lajkov na facebooku, aby som odporučil svojim najbližším dať sa zaočkovať proti covidu-19.

Ako bývalý mikrobiológ, ktorý pôsobil v biomedicínskom výskume takmer dvadsať rokov, viem, že neexistuje lepší spôsob ako zlikvidovať túto pandémiu, než je masívne a celosvetové očkovanie bezpečnými vakcínami. A také vakcíny sú podľa vedcov a kompetentných regulačných orgánov teraz k dispozícii.

Stretol som sa s názorom pražského kolegu bioetika a tiež lekára a teológa pôsobiaceho na Univerzite Karlovej, že nútiť niekoho nosiť rúška, dodržiavať sociálne odstupy, ísť na testy či do karantény, pretože je to dobré pre ostatných (kolektív), je škandál prvého stupňa, o ktorom sa bude písať o dvadsať rokov neskôr v učebniciach lekárskej etiky ako o etickom zverstve.

Tento postoj prezentoval v blogu určenom širokej verejnosti. Neviem koľkých z takmer 20-tisíc čitateľov presvedčil, mňa však šokoval. Napriek tomu, že s ním zásadne nesúhlasím, ako bioetik vlastne rozumiem, čo ho k tomuto názoru priviedlo.

Zjednodušene povedané, keď vznikala bioetika ako nová vedecká disciplína, ktorá sa vyvinula z lekárskej etiky v 60. a 70. rokoch minulého storočia, aby skúmala etické otázky v medicíne a biomedicínskom výskume, zdalo sa, že problematika nebezpečných infekčných chorôb vďaka vakcínam a antibiotikám patrí minulosti.

Tento optimizmus pramenil z úspešného eliminovania vírusu pravých kiahní v roku 1977 (posledný zaznamenaný pacient) vďaka premyslenej celosvetovej stratégii očkovania. Pričom len v samotnom 20. storočí stihlo dovtedy na kiahne zomrieť 300 až 500 miliónov ľudí.

Žiaľ, tento prehnaný optimizmus spôsobil, že etické aspekty infekčných chorôb pri definovaní základných princípov bioetiky zostali bokom a populačný etický aspekt sa do bioetiky v jej počiatkoch nedostal.

Bioetika sa sústredila na individuálneho pacienta, na posilnenie pacientovej autonómie, na slobodu jeho rozhodnutí a na to, aby hlavné slovo mal vždy pacient a lekár ho musel rešpektovať (informovaný súhlas), a to aj v prípade, že sa pacient rozhodne nesprávne (napr. úplne odmietne liečbu) a poškodí si tým svoje zdravie či v dôsledku svojho rozhodnutia dokonca predčasne umrie. V zmysle: moje telo, môj život, moje rozhodnutie.

Poučenie z fajčenia

V prípade infekčných chorôb však infikovaný jedinec je nielen pacientom, ale aj vektorom, prenášačom infekcie, príčinou ochorenia iných osôb.

Už nejde len o jeho telo, jeho zdravie, jeho život, ale aj o zdravie a životy ostatných, ktorých svojou chorobou ohrozuje.

Etika infekčných chorôb preto musí byť posudzovaná z perspektívy verejného zdravotníctva, ktorého úlohou nie je liečiť, ale predchádzať ochoreniam, a ktoré sa sústreďuje na zdravie populácie, na zdravotný stav celej spoločnosti.

A vlastne sme si na to už dávnejšie bez veľkých problémov zvykli. Veď úspešným príkladom obmedzenia slobody jedinca v prospech ochrany zdravia ostatných je zákon z roku 2004 o ochrane nefajčiarov, ktorý zakazuje fajčiť vo verejných priestoroch.

Nie je to odporúčanie, jeho rešpektovanie nie je založené na dobrovoľnosti. Orgány verejného zdravotníctva totiž za jeho nedodržiavanie môžu uložiť pokutu od 500 do 15-tisíc eur. 

Fajčiar to môže považovať za konšpiráciu verejného zdravotníctva a výrobcov e-cigariet. Môže napríklad argumentovať svojou osobnou skúsenosťou, že jeho dedko predsa fajčil od pätnástich a dožil sa deväťdesiatky. Sloboda v zmysle moje telo-moje pľúca-moja rakovina mu zostáva.

Fajčenie však neohrozuje len fajčiara, ale aj jeho okolie a rakovinotvorné látky vdychujú aj nefajčiari v jeho blízkosti. A tak otázka stojí, ako k tomu príde nefajčiar, že mu niekto iný svojím fajčením spôsobí rakovinu?

S covidom-19 je to podobné. Ako k tomu príde niekto, kto dostane infekciu od niekoho, kto vedel, že je infikovaný, no napriek tomu, odvolávajúc sa na slobodu pohybu, ignoroval dobrovoľnú karanténu?

Bez slobody, bez slobodných občanov nemôže existovať moderný demokratický štát. Lenže samotná demokracia nestačí, pretože demokraticky je možné zvoliť aj diktátora. 

Ibaže sloboda jednotlivcov nemôže byť absolútna: moja sloboda sa končí tam, kde ohrozuje slobodu druhého.

Bioetická verzia tohto tvrdenia by mohla znieť takto: moja sloboda v správaní sa končí tam, kde ohrozuje zdravie druhého. Preto je toľko kritizované obmedzovanie slobody počas pandémie z hľadiska etiky úplne v poriadku. 

Povinné nie je neetické

Aktuálna etická otázka najbližších týždňov je, či rovnako etické by bolo aj povinné očkovanie proti koronavírusu.

Odporcovia očkovania predsa môžu argumentovať, že v prípade povinného očkovania ide o inú situáciu, než je to v prípade povinnej karantény či nosenia rúšok. Oni predsa svojím odmietaním dať sa zaočkovať rozhodujú len o svojom vlastnom zdraví, nie o zdraví iných.

Tým, že sa nezaočkujú ohrozujú len seba (ak teda pripustia, že koronavírus ich môže ohroziť), a nie tých, čo sa dajú zaočkovať. Ich zdravie predsa nemôžu ohroziť. Čo je potom na odmietaní dať sa zaočkovať neetické?

To, že v skutočnosti svojím nezaočkovaním sa môžu okrem svojho zdravia v konečnom dôsledku ohroziť aj zdravie a životy zaočkovaných. Pretože nezaočkovaní sa skôr alebo neskôr infikujú medzi sebou a mnohí z nich skončia v nemocnici s ochorením na covid-19. Odčerpajú tým na svoju liečbu zo zdravotného systému zdroje, ktoré by neodčerpali, keby sa dali zaočkovať.

Tieto zdroje budú v zdravotnom systéme chýbať na liečbu iných chorôb, než je Covid-19. Niektorí pacienti preto predčasne zomrú.

Ale je tu aj iný, z etického hľadiska nemenej závažný problém. Ak sa dostatočne veľký počet ľudí nedá zaočkovať (čo je asi 70 percent populácie), tak sa nedosiahne v populácii stav kolektívnej imunity. Kolektívna imunita znamená, že vírus nebude môcť v takejto populácii kolovať a nakoniec sa z nej stratí, a aj keby ho niekto priniesol zvonku, tak sa v populácii "neuchytí".

Vďaka kolektívnej imunite sú chránení pred infikovaním ľudia, ktorí by sa radi dali zaočkovať, keby im to ich zdravotný stav umožňoval, ale neumožňuje, a tak sú na infekciu náchylní.

Taktiež sa kolektívnou imunitou chráni zhruba tri až päť percent zaočkovaných (čo pri 3,5 milióna očkovaných nie je zanedbateľné číslo), u ktorých vakcína z nejakého dôvodu nezafungovala.

Či nie je meradlom etickej úrovne spoločnosti to, ako vie ochrániť zdravie a životy tých najzraniteľnejších?

Kolektívna imunita získaná vakcináciou je to najefektívnejšie, najbezpečnejšie a najrýchlejšie riešenie, ako vrátiť spoločnosť do normálneho stavu, z čoho budú mať úžitok všetci. Už len to, že ľudia s vážnym ochorením prestanú umierať preto, že nemôžu byť liečení, lebo nemocnice a ich personál sú plne zahltené pacientmi s covidom-19, robí z kolektívnej imunity etický nástroj.

Zatiaľ na Slovensku sa chce dať očkovať len asi 30 percent populácie, ďalších tridsať percent ešte nie je rozhodnutých a 40 percent očkovanie odmieta. Pokiaľ sa veľmi rýchlo tieto čísla nezmenia, tak kolektívnu imunitu tak skoro nedosiahneme.

Mnohí dúfajú, že osveta, ako aj súčasná tristná pandemická situácia presvedčia prinajmenšom nerozhodnutých, aby sa dali zaočkovať. To by sa však museli dať zaočkovať všetci nerozhodnutí, čo je zrejme príliš optimistický scenár.

Bude treba pomerne rýchlo zvážiť, či sa nepoužijú "motivačné" nástroje bonusov a malusov v zdravotnom poistení ako už premiér svojho času navrhoval. Samozrejme, tým najkrajnejším riešením je urobiť očkovanie povinným.

Nebol by to populárny krok a zrejme si naň politici nikde na svete netrúfnu (ale tak museli kedysi vyzerať aj návrhy o povinnej ochrane nefajčiarov), ale z etického hľadiska by to bolo prijateľné riešenie.

Zdroje:

Prof. Peter Sýkora
Autor pôsobí v Centre pre bioetiku na Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave
(https://centreforbioethics.sk/)

Pôvodne vyšlo v: Denník SME
Online: 12. jan 2021 o 12:15
https://komentare.sme.sk/c/22570021/moze-by-povinne-ockovanie-proti-koronavirusu-eticke.html

Publikováno se souhlasem autora a Denníku SME.